Apr 182012
 
Ilustračný obrázok: Pokazené auto

Ilustračný obrázok: Pokazené auto

Bol to zážitok, ktorý sa často neopakuje a ideálne by bolo, keby sa už ani nechcel opakovať.

Vybrali sme sa jedno poobedie s kolegom kalibrovať monitor do Martina, čo predstavuje cestu zhruba 160km z nášho domova. Kolega išiel somnou, nech cesta ubehne rýchlejšie a proste nech je sranda – jeden z ďalších výletíkov naprieč západným Slovenskom.

Dorazili sme úspešne, až na takú drobnosť, že priamo v Martine nám na križovatke skapalo auto. Naštartovali sme znovu a išli ďalej – nikto tomu nevenoval zvýšenú pozornosť, jednoducho sa to neriešilo. Sústredili sme sa na klienta, ktorý nás už očakával na firme a bol zvedavý na svoj novozakúpený monitor, ako bude vyzerať po nakalibrovaní.

Len na margo témy doplním, že klient spomínal zakúpenie IPS panelu (IPS panely sa zaraďujú medzi TOP obrazovky v dnešnej dobe), ale keď sme zbadali monitor, prvé otázky, ktoré zazneli, boli: “Tento monitor to je ?, To Vás bude stáť viac samotná kalibrácia, ako stál ten monitor.”  Zrejme je už z tohoto jasné, že sa jednalo o jednu z najlacnejších sérií LCD monitorov, čo ma osobne fakt prekvapilo. Pýtal som sa klienta, či si je istý tým, že je to IPS panel – on tvrdil, že určite je, že to videl aj na internete v popise toho monitoru. Schválne sme si otvorili stránku s tým monitorom a na prekvapenie fakt uvádzali IPS panel. Tomuto doteraz nerozumiem, lebo priemerne-lepšie IPS panely začínajú rádovo nad 400-600 Eur a tento monitor stál necelých 150 Éčok. Farebnosť mal viac než otrasnú, zobrazovanie celkovo biedne a na prvý pohľad ten monitor pôsobil strašne amatérsky – ako obrazovka pre deti, alebo na prácu s Excelom. Bežné LCD monitory, ktoré síce niesú IPS, ale majú o dosť lepšie zobrazenie sa dajú zakúpiť už okolo 200-300 Eur – tento spomínaný stál polovicu :)

iiyama ProLite IPS panel

Zákazníkov záhadný "IPS" panel iiyama

Ale späť k téme. Monitor sa úspešne nakalibroval, v rámci svojích možností. Klient bol v zásade spokojný, tiež v rámci svojich možností. A my sme sa vybrali na tú dlhú cestu domov…

Medzičasom sa zotmelo, ochladilo, ale my sme si išli svojou cestou a boli sme spokojní. Okrem toho, ja som sa z domu vybral v krátkych nohaviciach, lebo u nás bolo vyše 22 stupňov v ten čas, lenže ako sme prišli hore do Martina, tak na naše prekvapenie tam miestami bolo ešte meter snehu, fuh. Išli sme takou panelovou cestou, kde sa triaslo celé auto, až nám zuby drkotali a nebolo to od zimy. Následne tá panelka skončila a pomaly sme sa blížili k horskému prechodu pri Kremnických Baniach. No a tam sme aj zostali, keďže nám v strede lesov znovu skapalo auto, ktoré tentokrát už nešlo ani za svet spojazdniť. Rozobral som pol palubovky, ale na nič som nedošiel. V minulosti mi už občas auto zblblo, ale vždy pomohlo pohýbať s relátkom a chyba sa odstránila sama. Tentokrát nepomohlo vôbec nič…

Tma ako v hrobe, zima ako v ruskom filme, baterka v telefóne skoro úplne vybitá, kolega vystresovaný. Ja som rozmýšlal nad tým, čo mám ďalej robiť. Aspoň keby vieme s autom prísť do prvej obce, tam by sme sa ubytovali, vyspali a na druhý deň budeme čerstvý, vyspatý a niečo už vyšpekulujeme. Ale auto sa ani nepohlo, úplne mŕtve. Tak som so svojou zvyšnou baterkou v mobile pohľadal v Googli prvú odťahovú službu pri Kremnickej Bani. Chalanovi sme sa aj dovolali a ten nám ochotne ponúkol, že za 200,- Euro nás odvezie aj s autom rovno do Šale. To snáď nie, to je moc peňazí za takú banálnu vec. Jednoduchšie bude, ak nás dotiahne aspoň do Kremnice, kde sa vyspíme a na druhý deň to nejaký mechanik pozrie – nepovažoval som to za veľkú chybu auta, skôr len elektrické zlyhanie niečoho menšieho.

Dohodli sme sa teda s odťahovkou, že príde hore a pozrie sa nám na to – potom sa uvidí, ako ďalej. Okrem hodiny mrznutia sme tam mrzli ešte ďalšiu hodinu, kým prišiel – bol až zo Žiaru nad Hronom. Nakoniec prišiel a začal sa venovať autu. Chalan bol fakt šikovný a bolo vidno, že to nerobí prvý raz. Nakoniec nám auto spojazdnil, aj keď s polorozobratou palubovkou a kablikmi po celej kabíne sme naštartovali auto. Nešli nám ale svetlá – po tme predsa nemôžeme ísť domov zvysných asi 140km. Tak sme zistili, že sa dá blikať diaľkovými svetlami. :) Páčku diaľkových svetiel sme podopreli špongiou, ktorú sme vybrali spod palubovky, od niekadiaľ od kúrenia. A svetlomety sme prelepili z vrchu izolačnou páskou, aby nesvietili smerom do hora.

Takto na provizórnom aute sme prešli zvyšnú cestu a unavený ako psy, sme išli konečne domov spať. Nehovoriac o tom, že odťahovkár bol drahší, ako sme účtovali za samotné kalibrovanie, čiže to bol nakoniec aj deficitný zážitok. Ale skúsenosť to bola nezabudnuteľná a zážitok nie zrovna príjemný, aj keď osdtupom času sa na to človek pozerá s humorom.

Na druhý deň auto smerovalo rovno do servisu, kde samozrejme okrem tejto závady – bol to zlý kontakt v poistkovej skrinke – našli ešte ďalšie. Všetko sa dalo servisovať, nech je auto v tip-top forme a nech nás ešte zoberie na veľa kalibrovacích akcií.

Tak som snáď pobavil týmto príbehom a dávajte si na cestách pozor, jazdite opatrne. A keď Vám to náhodou na križovatke v meste skape a neviete prečo – nepodceňujte to, kým neni neskoro a ste v civilizácii. :)

S pozdravom,

TP – Kalibrovanie.com